19. Prečo sú sebaklamy a dizilúzie súčasťou ľudskej prirodzenosti a ako nás udržiavajú pri živote

28.10.2018

Článok hovorí o tom prečo sa ľudia potrebujú sebaľutovať; Prečo chcú, aby ich ľutovali iní; Prečo nechcú na sebe pracovať; Prečo hľadajú dôvody a výhovorky prečo sa niečo nedá namiesto spôsobov, ako to dosiahnuť. Článok zároveň poslúžil ako jeden z mnohých argumentov, ktoré pomohli náš projekt obhájiť pred psychiatriou...

Odteraz budete o trochu menej hlúpi: Ako zvíťaziť nad davovou mentalitou, Ako si kúpiť šťastie a Všetky možné spôsoby, ako obalamutiť sám seba (Anglický originál You Are Now Less Dumb: How to Conquer Mob Mentality, How to Buy Happiness, And All The Ways To Outsmart Yourself); kniha Nie ste takí bystrí, ako si myslíte (Anglický originál You Are Not So Smart) sú knihy o psychológii od autora Davida McRaneyho. Je profesor psychológie a jeho knihy sú úžasnými východiskovými bodmi, aby sme pochopili arzenál trikov našej mysle. Tieto knihy ďalej skúmajú kognitívne klamstvá, heuristiku, ako aj množstvo vedeckých a psychologických štúdií, ktoré poukazujú na rôzne chyby mysle. Ako uviedol McRaney v úvode jednej z jeho kníh:

"Môžete to vnímať ako kampaň za pokoru prostredníctvom šoku a bázne, ktorá vám pomôže cítiť väčšie prepojenie v rámci ľudského spoločenstva. Všetci sme v tom spolu, a toto sú naše spoločné duševné kamene úrazu. Použite to, čo sa tu naučíte, aby ste boli zhovievavejší k ostatným a úprimnejší sami k sebe. Nie ste takí inteligentní ako si myslíte, ale existujú určité konkrétne a fascinujúce spôsoby, ako vyjsť zo zabehaných koľají stereotypov a stať sa menej hlúpymi."

Myslíme si o sebe, že sme racionálni, logickí a spravodliví ľudia. Myslíme si, že vnímame svet taký, aký je, a že chápeme odkiaľ pramenia naše pocity, myšlienky a rozhodnutia. Taktiež veríme, ako sa neskôr ukáže, že vyzeráme lepšie ako priemerní jedinci, že sme kvalifikovanejší, inteligentnejší a schopnejší ako ľudia okolo nás. Toto je dôvod, prečo podľa slov Davida McRaneyho, autora knihy: Odteraz budete o trochu menej hlúpi: Ako zvíťaziť nad davovou mentalitou, Ako si kúpiť šťastie a Všetky možné spôsoby, ako obalamutiť sám seba, v podstate podliehame sebaklamom všetci, ale prečo je to tak vlastne v poriadku.

Naša myseľ disponuje množstvom nástrojov a trikov, ktoré nás ovplyvňujú a balamutia takým spôsobom, aby sme boli schopní prežitia. Po milióny rokov sa naši predkovia museli vyrovnávať s nepredstaviteľnou nepriazňou osudu, a to, čo ich udržalo nažive, boli naše predispozície nájsť zmysel života, zmeniť vnímanie skutočnosti, nájsť čriepky dobra aj v tom, čo je zlé. Podobne ako obrana proti čiernej mágii, je náchylnosť k vykresľovaniu samého seba v lepšom svetle, prirodzenou tendenciou mysle prikrášľovať pohľad na samého seba. Inak by sme boli natoľko doráňaní krutou realitou, že by sme neboli schopní posúvať sa ďalej dopredu. Ako hovorí McRaney:

"Pozitívne ilúzie a pomocné sebaklamy vytvárajú vynikajúce zoskupenie klamných predstáv, ktoré hlodajú v psychike každého človeka. Spoločne s klamnou predstavou o nadradenosti, prehnaným zdôrazňovaním optimizmu, či prepisovaniu spomienok, nesprávnym seba-utvrdzovaním, ilúziou kontroly a sebaklamom o vlastných zásluhách, sa nakombinujú ako legendárny ochranca Voltron do mentálnej chiméry. Môžeme ju nazvať aj sklonom k nekritickému zvelebovaniu samého seba. Funguje to tak, ako naznačuje už jej názov - neobjektívne vylepšuje váš pohľad na samého seba. [...] "Tieto ilúzie slúžia ako systém kontrolných bodov a udržiavania rovnováhy, ktorý stále beží na pozadí vedomia. Konečným výsledkom je vytvorenie predstavy vášho dokonalého JA - ružových okuliarov, cez ktoré vidíte samých seba."

Naše šťastie si udržujeme pomocou troch pozitívnych ilúzií:

  • Klamná predstava o nadradenosti: Toto skreslenie nám umožňuje posudzovať samého seba v lepšom svetle, než ostatných. Táto ilúzia zapríčiňuje, že sa aj v preľudnenom priestore cítime byť výnimoční.
  • Ilúzia kontroly: Je to presne tak, ako to vyzerá - bez nádeje a bez presvedčenia, že naše činy niečo znamenajú a že vo vesmíre po nás ostane nejaká stopa, by sme chradli a nakoniec umreli.
  • Sklony k optimizmu: Nádej je alfou a omegou ľudskej existencie. Podľa slov McRaneyho: 

"Tretia veľká pozitívna ilúzia je zdôrazňovanie kladov. Jedná sa o mentálnu konštrukciu, ktorá poskytuje fajčiarom vieru, že práve oni budú medzi tými, ktorí uniknú rakovine, motoristom sebadôveru, že oni dokážu šoférovať rýchlo aj počas búrky, partnerom istotu, že zomrú ruka v ruke za bielym latkovým plotom a prisťahovalcom obdivuhodnú vytrvalosť, keď si chcú otvoriť nový podnik v krachujúcej ekonomike. "

A čo tieto 3 pozitívne ilúzie dopĺňa, sú 3 podporné bludy, ktoré zase na oplátku vytvárajú goliášov v nekritickom seba - zvelebovaní:

  • Sebaklam potvrdzovania: Toto je tendencia vyhľadávať informácie, ktoré potvrdzujú vaše presvedčenie, a tá spôsobuje, že je pre vás oveľa ťažšie prijať odlišné perspektívy. Konšpirační teoretici sú toho dokonalým príkladom: sú ochotní nájsť akékoľvek informácie, ktoré potvrdzujú, že sekta iluminátov kontroluje kvalitu ich života, ale vyhýbajú sa všetkým, ktoré dokazujú opak.
  • Prepisovanie spomienok: Viera, že naše predpovede o budúcnosti boli presné, hoci v skutočnosti sme sa väčšinou mýlili.
  • Sebaklam o vlastných zásluhách: Keď sa nám veci daria, keď veríme, že vesmír nejakým spôsobom zareagoval na náš e-mail, pripisujeme úspech výlučne našim schopnostiam a tvrdej práci. Keď sa nám ale veci nedaria podľa našich predstáv, rýchlo si spomenieme na všetky prekážky a krivdy, ktoré nám zabránili naplniť naše sny. Napríklad sme mali proste smolu alebo zlého učiteľa.

Ale prečo by sme teda tak iracionálne verili týmto bludom, ak nie kvôli skutočnosti, že práve tieto bludy pomohli našim predkom predávať gény ich potomkom? Prečo je také ťažké byť proste "realistický"? Ukazuje sa, že tento druh naturalistického realizmu je skutočne nepriaznivý a neuveriteľne ťažko udržiavateľný. McRaney píše:

"Myšlienka, že ľudia by boli šťastnejší, keby si udržiavali konštantný stav vnímania neskreslenej reality, je nádherne sentimentálna, ale Taylor a Brown zistili pravý opak. Predstavili novú teóriu, ktorá poukazuje na to, že blahobyt pochádza z nerealistických názorov na realitu. Tvrdili, že tým, že ľudia hľadajú útočisko v optimizme a sebaklame, redukujú stres zo smrteľných ochorení alebo z práce pod veľkým tlakom alebo z nečakanej tragédie. Vaše búrlivo nepresné sebapreceňovanie vám umožňuje prežiť ťažké časy a pomáha motivovať vás v časoch dobrých. A naozaj, ako ukázal neskorší prieskum, ich teória bola pravdivá. Ľudia, ktorí sú k sebe brutálne úprimní, nie sú v každodennom živote takí šťastní ako ľudia s nerealistickými domnienkami o svojich schopnostiach."

Keď sa vrátime k vyššie spomenutým nerealistickým presvedčeniam o tom, že my sami sme lepší ako priemer v takmer všetkých aspektoch nášho života, zverejnil McRaney prieskum, ktorý dokazuje, ako veľmi sú tieto klamné presvedčenia rozšírené, keď sa jedná o náš výzor:

" Vedci z Kalifornskej univerzity v Los Angeles (UCLA) uskutočnili v roku 2010 prieskum s viac ako 25 000 respondentmi vo veku od 18 do 75 rokov a zistili, že väčšina hodnotila svoju vlastnú atraktivitu približne siedmimi bodmi z desiatich. To naznačuje, že priemerný človek si myslí, že vyzerá aspoň o trochu lepšie ako priemerný človek. Asi tretina ľudí mladších ako 30 rokov svoj výzor ohodnotila niekde okolo deviatich bodov. Je zábavné premýšľať o takomto sebavedomí, keď vezmeme do úvahy, že je nemožné, aby každý človek vyzeral lepšie ako polovica obyvateľstva."

To, čo túto zmes ilúzií podstatne zahusťuje, je naša hlboko zakorenená potreba vymýšľať si príbehy, najmä sami pre seba. Koniec koncov, rozprávanie príbehov je možno najsilnejšou stránkou ľudskej prirodzenosti. Hľadanie významu vo všetkom, čo robíme, je tým, čo nás oddeľuje od našich spojencov s menších mozgom. McRaney hovorí:

"Schopnosť rozprávať je natoľko dôležitá pre prežitie, že je to doslova posledná vec, ktorej sa vzdávate predtým, než sa stanete hromadou mäsa. Je nosnou konštrukciou vašej vedomej skúsenosti. Bez nej by neexistovalo nič iné, len rámus. Ešte zaujímavejšie je, že keď pilot opäť nadobudne vedomie, prechádzajú ľudia tými istými stereotypmi vysvetľovania ako pacienti na pohotovosti, ktorí klinicky zomreli a vrátili sa naspäť medzi živých. Po psychedelickom zážitku, spôsobenom dlhotrvajúcim nedostatkom kyslíka, vidia mnohí ľudia svetlo a tunel - ako prechod do posmrtného života. Príbehy sa líšia, v závislosti od systému viery, ale vždy sa jedná o príbeh. [...] Podľa Ramachandrana, si človek ako organizmus, želá "stabilitu správania." Posledná vec, ktorú si rozličné štruktúry vašej mysle želajú, je, aby sa celý systém rozbehol náhodným smerom, bez akejkoľvek kontroly. Keď váš mozog vycíti ťažkosti, keď cíti, že sa blíži niečo mimo bežnej rutiny, prvotný inštinkt mu velí vytvoriť si nejaký príbeh, ako akýsi obranný mechanizmus proti chaotickému a riskantnému správaniu."

Aj keď to zrejme bolo väčšinou evidentné, po prečítaní dvoch McRaneyových kníh o samovraždách, sa mi v hlave zrazu rozjasnilo: Podstatná časť trikov našej mysle a našej iracionálnej stránky, je kvintesenciou nášho prežitia. Naša prehnaná sebadôvera, častokrát nereálne postoje k sebe samému a nášmu miestu vo svete, slúžia ako mechanizmus prežitia, ktorý nám pomáha prosperovať a pokračovať ďalej. Bez nich by sme stratili nádej a následne zahynuli.

Mojím najobľúbenejším úryvkom z tejto knihy je časť, keď McRaney oceňuje dôležitosť koncentrácie a schopnosti zastaviť sa, stručným vysvetlením toho, ako sme sa vyvinuli takýmto spôsobom a prečo naše sebaklamy nie sú nevyhnutne hroznými nedostatkami:

"Rovnako ako pri väčšine sebaklamov, všetko, čo bolo potrebné urobiť, bolo len nájsť si čas na reflexiu, ktorá mala tromfnúť predvolené nastavenia mysle.

Tak čím je to, že sa tak zriedka zastavíte, aby ste si ich uvedomili? Čo teda umožňuje vášmu nekritickému seba-zvelebovaniu a všetkým tým pozitívnym ilúziám prekvitať vo vašej mysli? Prečo by tak zjavne neprijateľný súbor presvedčení zotrvával v hlave takmer každej uvedomelej osoby?

Vedci si nie sú stopercentne istí, prečo tieto sebaklamy a ilúzie o tom, akí ste úžasní, vlastne existujú, ale väčšina špekulácií o tejto záležitosti naznačuje, že niečo tak všadeprítomné v každej ľudskej mysli, muselo slúžiť adaptačnému účelu v mysli našich predkov. Ako sa vyvíjala vaša schopnosť premýšľať a uvažovať, vyvinuli ste aj silu zahmlievať pravdu, aby ste náhodou cez závoj ilúzií nezazreli skutočný život a nezmalomyseľneli. Vaši predkovia spali na špinavej zemi a boli "mlátení päsťami"  minútu za minútou neustálym prúdom ohrozovania neúprosným a ľahostajným okolím. Príroda sa nikdy nevzdáva a je teda logické, že váš druh vyvinul obranné mechanizmy, ktoré zabezpečili, že vás nikto nebude utláčať.

Niektorí vedci tvrdia, že tí útočníci, ktorí boli prehnane sebavedomí, či už prišli z džungle alebo savany, mohli pôsobiť tak odvážne a zastrašujúco, že keď vtrhli do táborov svojich nepriateľov, mali tendenciu bojovať lepšie, než tí, ktorí boli plachejší alebo rozpačitejší. Niektorí psychológovia sú presvedčení, že morálka nie je nič iné ako zhluk pozitívnych ilúzií; a práve morálka je v boji vo všeobecnosti považovaná za tú najdôležitejšiu vec."

Takže keď budeme čeliť informáciám, ktoré spochybňujú naše hlboké presvedčenie, možno si dokážeme uvedomiť silu skresleného seba-utvrdzovania a naučíme sa vidieť rôzne perspektívy. Nie kvôli tomu, že tak je to správne, ale jednoducho kvôli tomu, aby sme mohli rozvinúť väčšie porozumenie voči samým sebe a tejto téme. Alebo keď si vykračujeme po nákupnom centre s pyšne vystrčenou bradou, môžeme zvážiť, či nie sme pod vplyvom klamnej predstavy o našej nadradenosti a nesúdiť osobu, ktorá sa práve potkla na pohyblivých schodoch, príliš prísne. Alebo keď sa pokúšame predpovedať budúcnosť a predpokladáme, že sme to v minulosti predsa tak úspešne zvládli, môžeme si spomenúť, ako prepisovanie spomienok balamutí našu myseľ, ale v konečnom dôsledku si uvedomiť, že to, v našej povahe, čo vytvára tieto predpovede, môže byť jednoducho nádej alebo motivácia.

A naozaj, po prečítaní týchto dvoch kníh mám vždy na zreteli oveľa komplexnejšie porozumenie ľudskej prirodzenosti a mysle, keď sa prichytím, že som na ostatných trochu pritvdý.